S manželom sme spolu 7 rokov, dve deti. Občas sa pohádame, kedy manžel býva slovne útočný. Včera k večeru mi z ničoho nič povedal, nech sa odsťahujem. Načo som sa pýtala čo sa deje, tak mi len povedal, že už ho nebavím. (Dlhodobo spolu nemáme sex.) Tak som teda povedala, že pokiaľ ma tu nechce, tak môžem ísť. A tým to začalo. Výčitky, čo som kedy historicky povedala, že k nemu nemám úctu apod. Že moja reakcia, že teda odídem nebola v poriadku. Večer išiel normálne spať, potom sa ale zobudil a začal znova. Skončilo to tak, že sa mi vyhrážal a povedal, že sa nikdy nerozvedie a že žiadne rozvodové papiere nepodpíše.

Keď som sa v noci chcela ísť umyť a ísť spať, tak mi bránil, s tým, že na nič z toho nemám nárok a že ho musím počúvať. Potom všetko otočil, že toto všetko som z neho urobila ja a ospravedlňuje sa. Nemám kam s deťmi ísť a finančne to nezvládnem z končiacej materskej. Tiež ma trápi ako sa chová. Aj keď viem, že je celkom výbušný, tak také výbušné konanie by som od neho teda rozhodne nečakala. A teraz ma to donútilo ešte viac premýšľať nad tým, čo mám robiť. Či sa mám jednoducho zbaliť a nejako to vymyslieť a niekam odísť alebo na to jednoducho zabudnúť a robiť, že sa nič nestalo.

Vnútri ma to strašne zviera a bolí ma, že on si nedokáže rozmyslieť, čo hovorí a ako sa chová. Jeho správanie je dlhodobý problém, nie je to z ničoho nič. Už sme sa to koľkokrát pokúšali riešiť, vždy mi to odkýval, no ibaže potom to začalo nanovo a ja som opäť tam, kde som bola. Nemám na nič náladu, som vyčerpaná a v noci som poriadne ani nemohla spať, pretože som musela myslieť na to, čo sa stalo. Už som premýšľala aj o párovej terapii, ale myslím, že by to nepomohlo. On by totiž určite nebol ochotný nikam ísť a naopak by to sabotoval, že predsa to môžeme vyriešiť spolu aj doma. Lenže to sú problémy, ktoré sa jednoducho nedajú vyriešiť z minúty na minútu lusknutím kúzelného prútika.